Prichádzajú do nášho mesta na tri dni a spomienky na nich ostávajú na celý život. Remeselníci, ktorí vedia, že remeslo má zlaté dno sú nenahraditeľnou súčasťou festivalu a kvôli nim do Kežmarku každoročne prichádza čoraz viac návštevníkov.
Gabriel Turčík, kožiar
Kožiar z Vranova nad Topľou predstavil minulý rok na festivale svoje produkty, medzi ktorými sa vynímali kapsy, ktoré sa pre svojho majiteľa stávajú módnym doplnkom, ale aj dedičstvom pre jeho potomkov, nakoľko takto vytvorený výrobok má niekoľkoročnú životnosť. „Výroba kapsy trvá približne päť hodín. Pri väčšej kapse to môže byť aj viac ako dvadsať hodín, čo sa odráža aj na výsledku, kde vidieť komplikovanosť a stojí za to sa na to pozerať. Koža je úžasný materiál. Keď vyrobím niečo z kože, tak viem, že o desať či dvadsať rokov ak sa o to zákazník stará, to bude len krajšie a krajšie ako je teraz nové,“ povedal Turčík, ktorý si na festival priniesol aj stroj na pretláčanie vlastných kožených príveskov.
Tibor Hrotko, kožiar
Koža je srdcovka aj pre Tibora Hrotka z Matúškova. Priznal sa nám k svojej záľube takto: „Na spracovanie kože je veľa náradia a strojov. Na EĽRO nechodievam pravidelne, ale ak sa mi podarí, že dostanem povolenie z mestského úradu, tak samozrejme vždy veľmi rád prídem. Je to jedno veľmi pekné podujatie. Každý je myslím si rád, že sa tu dostane, lebo je to zaujímavé. Na jarmoky nechodievam, no do Kežmarku áno. Pre mňa je tento festival tak by som povedal srdcovkou,“ povedal Hrotko.
Petra Bardiovská, bylinkárka
Medzi tradičné liptovské remeslá patrí aj bylinkárstvo. „Naše bylinky sú výnimočné tým, že sú pestované v bioekologickom poľnohospodárstve. Sú s láskou spracované ekologickým spôsobom, kde neznehodnocujeme prírodu a všetko ide naspäť do prírody. Všetky bylinky ktoré nespracujeme idú znova do pôdy a takto robíme prirodzený prírodný kolobeh,“ priblížila Bardiovská, ktorá nebude chýbať na festivale ani tento rok.
Ján Chválnik, razenie mincí
Výnimočným suvenírom minulého ročníka festivalu bola jednoznačne aj minca, s ktorou prišli remeselníci z partnerského mesta Příbram. „V Příbrame máme numizmatickú spoločnosť, kde si vyrábame vlastné mince. Máme příbramských betlehemárov, waldorfskú školu a cez festival EĽRO chceme všetkých návštevníkov pozvať k nám do Příbramu. Špeciálne pre mesto sme tento rok vytvorili zberateľskú mincu jednoelro a dvojelro. To znamená, že ide o mince, kde je zobrazené Česko a Slovensko a erby našich partnerských miest, ktoré nás spájajú a dúfam, že toto partnerstvo aj dlho vydrží,“ povedal Ján Chválnik z Příbramu, ktorý okoloidúcich minulý rok zabával aj československými piesňami, ktoré vyvolali mnohým už pri vstupe do areálu úsmev na tvári.
Klára Jurová, výrobca vianočných ozdôb
Najkrajšie sviatky roka Vianoce priblížil v minulom roku a nebude chýbať ani tento rok stánok z českého libereckého kraja pri stánku z Kláry Jurovej z Decor by Glasor. „Naše výzdoby sa už nachádzajú od Ameriky po Austráliu. Máme priamo dizajnérky, ktoré naše ozdoby vytvárajú. V poslednej dobe vedú ozdoby, ktoré majú biely základ, na ktorých je buď zelený alebo červený dekor. Veľkým trendom je aj béžová a platinová farba, ktorých odtiene nájdete tiež v našej ponuke. Je to prvýkrát, čo sme s našimi ozdobami išli na Slovensko a sme veľmi radi, že tu môžeme byť ako celá skupina. Potešilo nás aj to, že mnohí návštevníci festivalu nás poznali, či naše ozdoby doma už aj majú,“ povedala Klára Jurová.
Cyril Kocúrek, rezbár
Remeslo zo zlatým dnom má Cyril Kocúrek v sebe už od mala. „Pán Boh mi nadelil dar, ktorý musím odovzdávať aj cez choroby, ktoré som absolvoval. Dláto je pre rezbára vždy základom veci. Som tu 32. rok, to znamená, že presne toľko koľko má EĽRO. Od Boha závisí to, ako budem fungovať, lebo je môj dobrý kamarát. Po štyroch infarktoch a po dvoch strojčekoch som tu, len vďaka nemu,“ hovorí Cyril Kocúrek o ktorom málo kto vie, že je autorom aj krížovej cesty v Bazilike sv. Kríža v Kežmarku. Opäť sa nám predstaví pri Kežmarskom hrade na jeho tradičnom mieste aj v tomto ročníku.
Iveta Šibíková, výrobca bábik zo šúpolia
Bábikám zo šúpolia vdýchne dušu na festivale EĽRO Iveta Šibíková. „Moje bábiky sú špecifické v tom, že sú vlastne vyrobené z odpadového materiálu. Tieto listy by boli vyhodené, ale ja ich ešte zrecyklujem. Veľmi obľúbené sú betlehemčeky na Vianoce. Som hrdá, že som sa na EĽRO dostala, lebo viem, že sa tu dostanú len tí najlepší. Najviac čo ma potešilo, že si dievčatko stálo pred môj stánok a povedalo: Joj mamina, toto je najkrajší stánok,“ povedala o najkrajšej príhode z 32. ročníka festivalu Iveta Šibíková.
Hana Jánska, spracovanie dreva
To čo by iní vyhodili, dokáže šikovná remeselníčka Hana Jánska premeniť na niečo krásne a jedinečné. Zo starého dreva, ktoré už bolo použité vyrába malé pozornosti, ktoré pohladia dušu. „Drevo, ktoré by niekto vyhodil, ja zachraňujem. EĽRO je pre mňa mimoriadna udalosť. Remeselníci, ktorí sa sem dostanú prechádzajú výberom a sú tu pomerne prísne kritéria a je potrebné dodržiavať nejaký režim, predvádzať remeslo, rozprávať o ňom a dostávať do povedomia ľudí,“ povedala Hana Jánska.
Michal Fiľo, výrobca fujár
Michal Fiľo sa venuje výrobe pastierskych ľudových nástrojov, fujár, píšťal, črpákov a je právom nositeľom ľudových tradícií. „Zažili sme v Kežmarku ozaj krásne chvíle a považujem toto podujatie za jedno z najlepších na Slovensku, kde sa naozaj prezentuje to tradičné ľudové remeslo,“ povedal na adresu festivalu Fiľo, ktorý 20 rokov učí v UĽUV-e a osem rokov učil vo zvolenskej priemyslovke. Vychoval niekoľko desiatok žiakov a verí, že jeho remeslo sa naďalej udrží.
Jakub Vorobeľ, zvonolejár
V závere festivalu EĽRO si prevzal ocenenie a hrdo nosil titul Kráľ remesla mladý zvonolejár Jakub Vorobeľ. Odlievaniu kostolných zvonov tradičnou stredovekou technológiou sa Jakub Vorobeľ venuje od svojich 14-tich rokov. „Moje remeslo začala túžba a celé to začalo tým, že som chcel ísť do kostola ručne zvoniť na zvony, no tam ma nechceli púšťať pretože sebou malý ešte vtedy. Tak sa báli, že spadnem, lebo u nás v okolí Stropkova nie sú žiadne zvonice voľne sprístupnené. Všetko bolo také staré, neprístupné a zanedbané, takže ma tam nepúšťali, lebo sa báli, že sa so mnou prepadne podlaha alebo spadnem, alebo nejaký tam bol rebrík starý na ktorý by som nevyšiel,“ spomínal Vorobeľ a pokračoval: „To, že ma nikde nepúšťali vo mne vyvolalo túžbu a povedal som si, že ak ma tam nechcú pustiť, tak si musím vyrobiť sám zvon. Chcel som teda si vyrobiť vlastný zvon, aby som si mohol teda zvoniť kedy chcem,“ povedal s úsmevom remeselník.
Svojím remeslom dokázal, že sklamanie sa vie premeniť na šikovnosť a jeho zvony sa rozoznievajú v chrámoch v okolí Sniny, ale aj na Orave či Bardejove. „Ako sa hovorí, remeslo má zlaté dno, to zvonolejárske ho má skôr bronzové,“ povedal vo svojej reči kráľ Jakub Vorobeľ.
Ondrej Miškovič, foto: Peter Cintula